Keď chce vládnuť vplyv a elitárstvo
V posledných mesiacoch sme mohli pozorovať ostrú polarizáciu slovenskej kultúrnej scény. Na jednej strane stoja aktivisti, herci a úzky kruh tzv. kultúrnych elit, ktorí hlásajú ohrozenie nezávislej kultúry. Na druhej strane nové vedenie Ministerstva kultúry SR, ktoré tvrdí, že len narovnáva nezákonné a klientelistické praktiky, ktoré sa v sektore zakorenili za minule vládne obdobie.
Preto som si povedal, že sa na to pozriem a zosumarizujem výstupy Ministerstva kultúry, ako vlastne došlo k celej tejto roztrieštenej situácii, a čo všetko ministerstvo tvrdí, že odhalilo. Treba však dodať, že od samotného začiatku bola situácia s novým vedením ministerstva napätá. Ešte v apríli 2024 totiž viaceré kultúrne organizácie, spolu s opozičnými politikmi, žiadali odvolanie ministerky Šimkovičovej, iniciované Progresívnym Slovenskom. Ich hlavný dôvod vraj bol nekompetentnosť a nespôsobilosť ministerky.
Delenie grantov
Na tlačovej konferencii z apríla 2025 ministerka Šimkovičová spolu s vedením Rady FPU uviedla, že dlhoročné prideľovanie grantov bolo deformované sieťou vnútorných vzťahov a konfliktov záujmov. Nová legislatívna úprava (z augusta 2024) preniesla rozhodovaciu kompetenciu zo zloženia anonymných odborných komisií na Radu fondu. Dôvodom boli viacnásobné žiadosti tých istých subjektov naprieč komisiami, ktoré o sebe navzájom nič nevedeli.
„Niektorým týmto subjektom tiekli peniaze viac ako desať rokov bez kontrolovateľného mechanizmu,“ uviedol predseda Rady Matúš Oľma.
Ministerstvo taktiež poukázalo na pasivitu riaditeľa fondu R. Špotáka, ktorý mal vraj dlhodobo blokovať vytváranie komisií a spomaľovať rozhodovanie o dotáciách. Za zdržovanie dotácií pre folklórne festivaly vinia práve R. Špotáka, kde sa podľa ich slov hrá na „drahú nevestu“. Práve jeho nečinnosť podľa ministerstva vytvorila naratív, že ministerstvo cenzuruje tradície. Paradoxne, ako zaznelo na tlačovke, fond bol navýšený o viac ako 10mil. € práve pod súčasným vedením.
R. Špoták popiera a odmieta obvinenia ministerstva kultúry o tom, že by postupoval v rozpore so zákonom. Tvrdí, že na tlačovej konferencií ministerky bolo uvedených viacero nepresností až priamo zavádzajúcich tvrdení. Taktiež sa ohradzuje voči tvrdeniam, že on sám bránil zasadnutiu odbornej komisie programu Tradičná kultúra a folklorizmus, a naopak upozorňuje, že rozhodovanie rady bez predchádzajúceho posudzovania žiadostí odbornou komisiou je v priamom rozpore so zákonom o fonde. Výsledkom je momentálne zablokované rozhodovanie v rámci niektorých programov a napätie medzi vedením fondu a ministerstvom pretrváva, čo ďalej bráni prerozdeleniu financií festivalom.
„Mafia o.z.“ múzea Betliar
Ďalší problém, na ktorý ministerstvo kultúry upozornilo na tlačovej konferencií z 26. marca, sa týka Múzea Betliar. Podľa ich zistení dochádzalo k systematickému prelievaniu peňazí zo štátnej inštitúcie do súkromného občianskeho združenia Andoras. Za posledných päť rokov malo ísť o sumu 118’000 €, pričom do štátneho rozpočtu sa vrátilo iba 5’000 €. Bývalý riaditeľ Július Barci a jeho nástupkyňa Zuzana Liptáková tu mali podľa ministerstva do pracovných zmlúv zamestnancov zakomponovať klauzulu, ktorá ich zaväzovala pracovať aj pre OZ Andoras. Takýto postup je však v priamom rozpore so Zákonníkom práce a predstavuje vážne porušenie pracovnoprávnych pravidiel, ako aj princípov transparentnosti vo verejných inštitúciách.
Zamestnanci reagovali, no ich listy mali vraj identickú štruktúru ako v iných kultúrnych inštitúciách, čo ministerstvo označilo za organizovanú obrannú reakciu jednej koordinovanej siete. Ministerka zároveň predstavila konkrétne zmluvy, ktoré podľa nej dokazujú prepojenie medzi zamestnancami múzea a občianskym združením Andoras. Jedna zo zmlúv z roku 2017 napríklad ukazuje, že zamestnanec múzea vypracoval odborný text pre združenie a zároveň mu bezodplatne poskytol výhradnú licenciu. Taktiež zaznelo, že niektoré dokumenty boli podľa zistení držané mimo riadneho účtovníctva a hlavná účtovníčka ich nemala k dispozícii. Financie z verejných zdrojov mali byť podľa ministerstva vyvádzané cez zmluvy, spolupráce a podujatia organizované v prospech združenia Andoras, pričom kontrolné mechanizmy boli účelovo obchádzané alebo obídené a celkovo dochádzalo ku konflikte záujmov.
SNG a klientelizmus
Krátko po nástupe nového vedenia rezortu bol zrealizovaný na podnet Ministerstva kultúry audit v Slovenskej národnej galérii. Uvedené dôvody boli pretrvávajúce podozrenia na nehospodárne a netransparentné nakladanie s verejnými prostriedkami, ktoré sa opierali nielen o medializované informácie, ale aj o vnútorné signály a podnety od zamestnancov či kontrolných orgánov.
Výsledky auditu vraj potvrdili vážnosť situácie. Celkovo bolo identifikovaných 26 pochybení, pričom až päť z nich má podľa ministerstva trestnoprávny charakter. Rezort kultúry vo svojom zverejnenom stanovisku tu upozornil na viacero zásadných zlyhaní, ktoré podľa ich slov podkopávali dôveru v správu verejného majetku. Jedným z najzávažnejších bolo podpisovanie dodatkov k zmluvám s firmou, ktorá patrila otcovi vtedajšej generálnej riaditeľky Eriky Kusé. Takéto rodinné prepojenie tu teda predstavuje klasický prípad konfliktu záujmov, ktorý mal byť oznámený a riešený v súlade so zákonom a internými predpismi. Podľa ministerstva však k takémuto transparentnému postupu nedošlo, čo vyvoláva podozrenia z klientelizmu a uprednostňovania osobných známostí.
Ďalším veľkým problematickým prípadom bolo aj neštandardné vyplácanie odmien. Ministerstvo uviedlo, že generálna riaditeľka si zabezpečila finančnú odmenu prostredníctvom autorskej zmluvy, ktorú nepodpísala oprávnená osoba, ale jej zástupkyňa bez riadneho poverenia. Tento krok mál obísť štandardný schvaľovací proces, neprešiel ekonomickým oddelením galérie a podľa rezortu išlo o vážne porušenie pravidiel hospodárenia. Rezort túto prax označil za obchádzanie kontrolných mechanizmov a ako potenciálne zneužitie právomoci verejného činiteľa. Závažné boli aj zistenia týkajúce sa rekonštrukčných prác galérie, pri ktorých podľa ministerstva SNG vyplatila sumu 5,5mil. € bez relevantného právneho základu. K tomu sa pridali technické zlyhania budovy ako zatekanie či nespoľahlivé izolácie, ktoré výrazne znížili funkčnosť výstavných priestorov v čase, keď galéria čelila najväčšiemu záujmu verejnosti. Všetky tieto zistenia boli prezentované ako dôkazy o vážnom rozvrate vnútornej organizácie a absencii základnej zodpovednosti v riadení národnej kultúrnej inštitúcie na tlačovej konferencii v decembri 2024.
Mesiac pred touto tlačovou konferenciou došlo aj k zviditeľneniu odporu zo strany samotných štrajkujúcich zamestnancov galérie. Dňa 25. marca 2025 zorganizovali tlačovú konferenciu a verejné zhromaždenie, počas ktorého predniesli hromadnú výzvu na ochranu inštitúcie. Kritizovali plánované organizačné zmeny pod vedením povereného riaditeľa Miloša Timka, ktorý podľa ich slov bez konzultácií vytváral zoznamy zamestnancov určených na prepustenie a to údajne bez ohľadu na ich pracovné výsledky či odborný profil. Štrajkujúci poukázali aj na paradox, že zároveň vznikajú nové pracovné pozície a oddelenia bez odbornej opodstatnenosti. Taktiež kritizovali výber nového zastupujúceho štatutára galérie Jaroslava Niňaja, ktorý bol najatý na audit, no neskôr dostal generálnu plnú moc na riadenie celej inštitúcie.
Bibiana
Podobný vzorec sa ukázal aj v prípade štátnej inštitúcie Bibiana. Po nástupe novej riaditeľky Petry Flach sa proti nej v krátkom čase zdvihla vlna odporu zo strany časti zamestnancov a spriaznených osôb z koordinovaného kultúrneho prostredia. Kritici obviňovali ministerstvo z účelovej výmeny vedenia a upozorňovali na údajnú politizáciu, respektíve ideologizáciu rozhodnutí.
Ministerstvo však svoju voľbu obhajovalo výsledkami hĺbkového auditu, ktorý podľa ich tvrdení preukázal až 24 závažných pochybení v hospodárení a riadení Bibiany pod vedením predchádzajúcej riaditeľky Zuzany Liptákovej. Medzi týmito zisteniami mali figurovať služobné cesty realizované pre osoby, ktoré nemali so zariadením žiadny zmluvný vzťah, ako aj nefunkčný systém finančnej kontroly a problematické prideľovanie zmlúv. Ministerstvo taktiež upozornilo na tematické zameranie inštitúcie, ktoré podľa neho prekračovalo pôvodný rámec detského umenia a viac sa koncentrovalo na presádzanie svojej ideológie. Konkrétne poukazovalo na to, že sa v obsahu podujatí a publikácií opakovane objavovala účelová agenda orientácia na LGBTI témy, a to aj v programoch určených pre deti, čo rezort označil za neprimerané a ideologicky motivované.
Celková atmosféra okolo Bibiany sa stala súčasťou širšieho verejného diskurzu o tzv. kultúrnej vojne, ktorá sa viedla nie len o personálne zmeny, ale najmä o samotný výklad kultúrnej identity a úlohu verejných inštitúcií. Kritici rezortu tvrdili, že nová riaditeľka je len predĺženou rukou ministerstva, zatiaľ čo samotné ministerstvo tvrdilo, že čistí inštitúcie od aktivizmu a obnovuje ich odborný a zákonný rámec fungovania. Obe strany si pritom navzájom vyčítali manipuláciu verejnej mienky, kde zatiaľ čo vedenie rezortu označilo reakcie aktivistov za „medializáciu obete“, ich oponenti hovorili o snahách umlčať slobodné inštitúcie.
Zrkadlo konfliktu
Kauzy okolo FPU, SNG, Bibiany či Múzea Betliar teda neukazujú len na jednotlivé zlyhania, ale poukazujú na hlbší, systémový problém z môjho pohľadu. Ministerstvo tvrdí, že ide o dlhodobo zabetónovaný mechanizmus prerozdeľovania verejných zdrojov, v ktorom sa vytvorila uzavretá sieť „odborníkov“ a „kultúrnej elity“, prepojených osobne, ideovo či biznisovo, s ľuďmi na rozhodujúcich miestach. Granty a pozície sa podľa tejto logiky prideľovali nie na základe rovnosti príležitostí či kvality projektov, ale na základe známostí, lojalít a členstva v určitej kultúrnej vrstve.
Zásah do tohto systému vyvolal odpor, nie však výlučne kvôli obavám z porušovania zákona, ale najmä kvôli strate vplyvu. Výmena vládnej moci v roku 2023 nebola v očiach časti kultúrnej obce len politickou prehrou, ale aj existenčnou hrozbou. Kultúrne prostredie, kde tradične dominujú liberálne hodnoty, sa zrazu ocitlo pod vedením konzervatívneho rezortu, čo vytvorilo napätie nie len v rovine názorov, ale aj identity. Táto polarizácia sa dnes pretvára do otvoreného konfliktu, kde sa namiesto odbornej diskusie o vízii kultúry vedie boj o prežitie vlastnej štruktúry moci. Hovoriť, o tejto „kultúrnej mafii“ nie je nutne, len v hladine možných trestných činoch, ale o fungovaní uzavretej prepojenej siete s prístupom k verejným financiám, ochranou vlastných ľudí a odporom voči vonkajšiemu zásahu. Hodnoty otvorenej kultúry boli nahradené mechanizmom „kto nie je s nami, ten dostane“. Ak niečo súčasná situácia ukazuje, tak je to práve potreba odpájať tento starý systém od finančných potrubí a vytvoriť kultúru, ktorá bude patriť všetkým a to bez ohľadu na to, či majú kontakt na dramaturga alebo podpis od schvaľovacej komisie.