Základný rámec pre sociálnu spoločnosť
Dnes sa často stretávame s argumentom, že „každý má rovnaké šance uspieť, ak sa dostatočne snaží“. Táto myšlienka je základným kameňom moderného spoločenského systému, no pri bližšom pohľade zistíme, že nie je presná. Rovnostárstvo, ako ho vymedzujeme, nie je prázdnym politickým „náboženstvom“, ale základným princípom vychádzajúcim z odborného prístupu k riadeniu spoločnosti. Na rozdiel od falošných liberálno-fašistických koncepcií „slobody“ a „rovnosti“, ktoré slúžia len na maskovanie skutočnej nerovnosti a privilegovania kapitálu, sociálna-technokracia chápe rovnostárstvo ako aktívny proces eliminácie socio-ekonomických rozdielov. Nie každý má rovnaké podmienky na vzdelanie, zdravie či kariérny rast. Mnohí začínajú s výrazným náskokom vďaka rodinnému zázemiu, dedičstvu alebo kontaktom, zatiaľ čo iní sa už od narodenia musia vyrovnávať s prekážkami, ktoré sami nespôsobili.
Naša vízia rovnosti preto nespočíva v predstave, že všetci ľudia sú rovnakí vo svojich schopnostiach, ale v tom, že každý by mal mať zabezpečené férové podmienky na rozvoj svojho potenciálu.
Je neefektívne, ak prístup k možnostiam závisí od náhody narodenia. Spoločnosť, ktorá nevyužíva talent a schopnosti všetkých svojich členov, sa sama pripravuje o rozvoj a inovácie. O čo sa tu preto uchádzame, je vytvorenie systému, v ktorom základné podmienky pre vzdelanie, zdravotnú starostlivosť a profesionálny rast nie sú výsadou malej skupiny (elity), ale samozrejmosťou pre každého. Tým nehovoríme, že všetci dosiahnu rovnaké výsledky – to je prirodzene nemožné a nelogické. Každý by však mal mať čo najviac rovnakú štartovaciu čiaru a podmienky, ktoré mu umožnia naplno využiť svoj talent.
Cez systémové prekážky
Ak sa pozrieme na históriu, vidíme, že princíp rovnakých práv bol kedysi radikálnou myšlienkou. V minulosti malo právo na politickú moc, vzdelanie či podnikanie len zopár vyvolených. Dnes tieto práva považujeme za samozrejmé, no stále existujú ekonomické a sociálne bariéry, ktoré bránia skutočnej rovnosti v praxi. Nie je podľa nás normálne, aby mal niekto neobmedzené možnosti len na základe kapitálu, zatiaľ čo iný je nútený celý život bojovať o základné potreby. Moderná spoločnosť založená na demokratických hodnotách si nemôže dovoliť takéto plytvanie ľudským potenciálom.
Každý, kto nám chce oponovať, keď hovoríme o rovnosti a rovnostárstve, musí vedieť, že nemáme na mysli uniformitu alebo potlačenie individuality. Ide nám len o zabezpečenie férových podmienok, v ktorých môže každý rásť a prispievať k celkovému rozvoju. Musíme prestať vnímať rovnosť ako utópiu a začať ju chápať ako praktický systém pre stabilnú a fungujúcu spoločnosť. Rozdiely v schopnostiach a cieľoch medzi ľuďmi vždy budú existovať, ale nesmú byť diktované náhodou alebo systémovými bariérami. Skutočný pokrok nezačína u tých, ktorí sa narodili s výhodami, ale u tých, ktorí dokázali rásť a prosperovať napriek prekážkam, ktoré im boli vopred postavené.
Odpoveď na ilúzie individualizmu
Liberálni kritici rovnostárstva taktiež často prezentujú jeho koncept ako umelý konštrukt, násilne presadzovaný v spoločnosti, ktorá by inak prirodzene smerovala k rovnosti prostredníctvom „voľnej ruky“. Tvrdia, že skutočná sloboda spočíva v tom, aby si každý mohol ísť svojou cestou, nezávisle od okolností. Tento pohľad my nemôžeme zdieľať, pretože ignoruje zásadnú skutočnosť – že nerovnosť, ako ju dnes poznáme, nie je výsledkom prirodzeného vývoja, ale skôr historických privilégií, dedičných výhod a iných bariér, ktoré uchovávajú moc a bohatstvo v rukách malej časti spoločnosti. Taktiež môžeme oponovať, že slobodná spoločnosť by mala umožniť jednotlivcom žiť a konať podľa vlastného uváženia. Tu však predstava stavia ekonomickú výhodu jednotlivca nad širší spoločenský kontext. Ide o základne odmietnutie spoločenskej zodpovednosti a prosté sebectvo v pohľade na aktuálnu nerovnosť a umelo vytvorenú priepasť v pohľade na svojho spoluobčana. Verejné zdroje, z ktorých sme všetci vyrastali a žili (infraštruktúra, školstvo, zdravotníctvo a atď.) neboli vytvorené v izolovanej bubline pre vybraných, ale prostredníctvom príspevkov celej spoločnosti. Ak si niekto užíva výhody vyplývajúce z príslušnosti k určitému spoločenstvu, mal by prijať aj záväzky, ktoré z toho vyplývajú. Skutočná sloboda nie je o možnosti vyhnúť sa zodpovednosti, ale o spravodlivej participácii na spoločnom rozvoji.
Tvrdenie, že nerovnosť je prirodzeným stavom spoločnosti, je len ideologickou konštruktou, ktorá slúži na obhajobu existujúceho mocenského status quo. Spontánne vznikajúce rozdiely v schopnostiach či záľubách ešte neznamenajú, že je prirodzené, aby moc zostávali sústredené v rukách malej elity. Ak by bola nerovnosť skutočne takým organickým javom, ako tvrdia jej možný obhajcovia, nebolo by potrebné udržiavať ju systémovými opatreniami. Skutočný pokrok spoločnosti sa neukazuje v tom, koľko bohatstva dokáže akumulovať malá skupina, ale v tom, ako dokáže vytvárať podmienky, v ktorých sa potenciál každého jednotlivca môže rozvinúť.